Existenčné vákuum

Autor: Petra Tiklová | 7.2.2015 o 5:11 | Karma článku: 6,58 | Prečítané:  888x

Kultúrne rozdiely charakteristické pre jednotlivé národy vo svete ovplyvňujú spôsob rozvoja nášho myslenia. Mozog vytvára akési existenčné vákuum plné zidealizovaných predstáv, ktoré však môžu byť odlišné ako realita.

Som iná. Si iný. Sme iní.

Mám bielu farbu pleti, som nepokrstená ateistka, narodená v strednej Európe. Považujem sa za obyčajnú Európanku, ktorej bolo dopriate šťastné detstvo. Negramotnosť sa mi vyhla veľkým oblúkom a naučila som sa čítať, písať, počítať. Na stole som mala dožičené trikrát denne všelijaké jedlo, teplé, občas i studené. Raňajkovým menu bol tradične slovenský chlebík s maslom, lekvárom, prípadne syrom. Obedy sa striedali, podľa surovín nachádzajúcich sa v kuchynskej špajzi, avšak mamine výtvory boli vždy pochúťkou, spôsobujúcou plné bruchá. Na večeru sa ušli zvyšky z obeda, prípadne nejaká polievka, či opäť chlebík s rôznymi prísadami. Ani raz nebol problém s nedostatkom stravy. Nikdy som sa nezaoberala základnými hygienickými potrebami, ktoré mi boli tak samozrejmé. Teplo pod perinou a sucho naokolo mi poskytovali dokonalý úkryt a žiadne starosti.

Ako som vyrastala, začala som viac vnímať veci okolo seba. Zvedavosť je prirodzená vlastnosť človeka, ktorá je nevyhnutnou súčasťou ľudskej existencie, od narodenia až do staroby.  Podľa čínskej filozofie patrí k elementom ohňa. Oheň symbolizuje taktiež záujem, túžbu po vzdelaní a inšpiráciu. Priraďuje sa mu orgán srdce, vyjadrujúci lásku, súcit a múdrosť. So záujmom sú preto spojené pocity radosti a celkového šťastia.

Kto z nás netúži po úplnom naplnení a blaženom živote?

Môja zvedavosť spočívala v zistení, ako sa žije v rozmanitých častiach sveta, kde sa ľudia odlišujú kultúrou, farbou pleti, správaním. Kde časový rozdiel spôsobuje, že sme niektorí v prítomnosti, avšak tí ostatní predbehli čas. Alebo sa v našom ponímaní zastavili v minulosti, na úrovni iného časového pásma. Kde krajina a jednotlivé prírodné útvary menia zvyklosti človeka. Ako uctievanie rozmanitých stvoriteľov ovplyvňuje spôsob života.

Dosiahla som veku dospelosti, zbalila kufre a odišla na západ. Sama, mladučká, neskúsená, hoci sebaistá a v očakávaní. Nebol to môj prvý výlet do cudzej krajiny. Predpokladala som, že veľa vecí bude v Holandsku rovnakých, či možno v niečom o kúsok lepších ako doma. Privítala ma byrokracia, povinné návštevy úradov, banky, registrácie, otravné vybavovanie záležitostí. Páčila sa mi jednoduchosť s akou sa všetko dalo vybaviť bez problémov a nastavených, umelých úškrnov. Byrokratický systém fungoval perfektne, čo uľahčovalo život. O čo viac, začala som dostávať pravidelnú poštu v takých počtoch, ako keby u mňa bývali ďaľší piati prisťahovalci. Veľmi úsmevné správy, pomyslela som si, keď som sa pokaždé zmocnila ďalšej novej obálky.

Okrem sociálnych záležitostí, s ktorými som sa denne vysporiadavala, bolo zaobchádzanie s inou peňažnou menou realita, z ktorej sa mi sem-tam krútila hlava. Prepočty z eúr na naše, ešte vtedajšie slovenské koruny mi spôsobovali útrapy. Nechápala som tie príliž vysoké čísla, naskakujúce na účtenkách, ktoré mi podávali pani pokladníčky v samo-obsluhách. Počet prekvapených grimás upadal, ako som si postupne zvykala na fakt, že všetko je dvojnásobne drahšie ako na Slovensku.

Čím vyššie platy, tým vyššie náklady na život, upokojovalo ma vždy zdôvodnenie situácie. Štatisticky, lepší životný štandard je zárukou kvalitnejšieho života, i väčšej spokojnosti.

Pokladám sa za otvoreného a priateľského človeka. Otázku socializácie, nielen tej vlastnej so sebou, som preto nebrala príliž vážne. Myslela som si, že lov kamarátov pôjde rýchlym tempom. Pripadala som si ako netrpezlivý rybár čakajúci na prvú korisť vo vykynoženom  jazierku. Ľudia boli zväčša milí a nápomocní, hoci subjektívne ich hodnotím ako chladných a nepriestrelných. Kultúrne rozdiely boli minimálne, ale ako cudzinke sa mi priťažko dostávalo do bližšieho kontatku s domáci obyvateľmi. Zachránila ma skupinka švárnych slovenských šuhajov, s ktorými som sa zoznámila. Často sme koketovali celé hodiny. Nikdy som nebola ten typ, čo pri pobyte v cudzej zemi lipne na vlastnom národe. Práveže naopak, spoznávať, klebetiť a zaujímať sa o iné národy je mojou obľubou. No v určitých prípadoch rodná hruda spája jednotlivcov a uľahčuje medziľudský kontakt.

Nie vždy je reálny svet, tak ako si ho vymodelujú tisícky nervových spojení v našom organizme . Predstavy môžu byť zidealizované. Dobrá správa je, že človek je rýchlo adaptujúci sa tvor. To uľahčuje zmeniť náš vnútorný svet, ktorý si v sebe nosíme. Pomaly sa prispôsobujeme, čo nám umožní vrátiť sa nohami na zem, do stavu spokojnosti.

Niekoľko rokov po tejto skúsenosti na západe som zatúžila po inom dobrodružstve. Mala som v pláne vybrať sa na východ. Chvela som sa od vzrušenia. Fantázie napĺňali môj svet. Vidiny iného, hoci menej rozvinutého sveta obohacovali dni čakania na zamýšľaný výlet. Cesta bola vtedy iba niekoľkotýždňová, ale až príliž intenzívna. Vzbudila vo mne neutíchajúce pocity. Vyvolali narastajúcu túžbu na návrat do horúcich, Ázijských krajín. Opäť som zbalila batožiny. Tentokrát to nebol iba výlet, ale plánovaný ročný študijný pobyt v Indonézii.

Veci boli úplne naopak, ako na západe. Nepredstaviteľne reálne. Uveriteľne nezvyčajné. Až obdivuhodne oslobodzujúce. Prišla som si na svoje, sadlo mi to ako zadok na nočník. Od prvého momentu všetko funguje inak, ako si to môj počítač v hlave vymodeloval . Západne nastavená myseľ, ktorá ma vložené určité vzorce správania, je zmätená.

„Ako dokáže táto spoločnosť tak jednoducho a bezproblémovo fungovať?“ zamýšľam sa.

Po pár dňoch prichádzam prvýkrát do školy a atmosféra je ako na cintoríne. Sadnem si na múrik a rozhodnem sa počkať. Asi pol hodinu po stanovenom čase prichádzajú ostatní, vrátane učiteľov. Všetci nahodia úprimné úsmevy, pozdravia, podebatujú. Nikto sa nepozastavuje nad hodinovou ručičkou, ktorá sa dávno obtočila okolo vlastnej osi. Dôležité je vyškeriť sa a neriešiť čas. Ostatné príde neskôr. Podobné situácie sa stávajú v bankách, i v iných inštitúciách. Najskôr si treba posedieť, zrelaxovať sa, medzičasom napočítať do milión.  Až po takýchto aktivitách prijde k riešeniu záležitostí, či problémov. V situáciach podobných tejto sa naučíte trpezlivosti, prispôsobíte sa okolnostiam a životnému tempu.

Zvykla som si na tento systém, až priveľmi. Chodievať zavčasu bolo pre mňa od malička náročné. Vždy som svojou slimačou rýchlosťou zdržiavala celú rodinu. Potom som len počúvala komentáre, že zasa sa kvôli mne všade mešká.

Indonézsky spôsob fungovania mi práve pre toto dokonale vyhovoval. Nikto ma nenaháňal. I keď som prišla neskoro, aj tak som bola na indonézske pomery včas = epic win! Emóciu nazývanu stres som zahodila do koša a privodzovalo mi to pravidelné návaly šťastia. Stres, hnev, alebo krik vo väčšine situácii nepomôže, úsmev je tá najsilnejšia zbraň. Pre domácich je samozrejmosťou, majú ho v sebe a vyžarujú ho ďalej. Je nemožné sa ním nenakaziť.

Podstatným rozdielom medzi západnou a východnou kultúrou je mentalita. Priveľmi odlišná od našej. Ovplyvnená je úrovňou vzdelanosti, nižšou ako v rozvinutých krajinách. V porovnaní so Slovenskom, kde sa gramotnosť vyšplhala na 99,6 percenta, v Indonézii je to približne iba 93 percent. Nie každý má možnosť dosiahnutia stredoškolského vzdelania, najmä v odľahlých oblastiach.

Sú miesta, kde ľudia nemajú prístup k čistej vode, ani dostačujúce príbytky. Žijú v drevených chatrčiach bez elektriny, obklopení pralesom, potrebným na ich existenciu. Tým pralesom, ktorý nadmerne klčujeme, zneužívame prírodné zdroje na naše zbytočné, materialistické holdovanie. Zabíjame vzácne druhy organizmov, ktoré postupne vymierajú, len pre ľudské pôžitky.

Ľudia žijú v oblastiach, kde sú časti krajiny postihnuté obdobiami sucha a dažďov. Tieto sezónne premeny bývajú často kruté a ovplyvňujú množstvo úrody. Úroda znamená jedlo. Neúroda rovná sa hladovanie. Hlavnú podstatu ich obživy tvorí ryža, na raňajky, obed i večeru. Často kombinovaná s mäsom, rybou, zeleninou. Čili papričky sú základom, nikdy nesmú na tanieri chýbať.

Viete si predstaviť konzumovať ryžu trikrát do dňa? Pre bežného, slovenského, zemiakového obyvateľa nemysliteľné.

Núti ma to zamýšľať sa: „ Jedlo, nie je to pre nás až prílišná samozrejmosť?"

Precestovala som viacero časťí Indonézie. Častokrát sa mi strava nedostala do žalúdka v čase, keď som si to želala. Pretože na niektorých miestach nebolo možné zaobstarať jedlo. Naučila som sa byť vďačná za misku obyčajnej, teplej ryže.

Indonézia je štát, v ktorom prevláda náboženstvo. Viac ako 99 percent národa je veriacich. Najpočetnejší je Islam (87,2 %), kresťanstvo (7%), nasleduje Hinduizmus (2,9%), Budhizmus (1,7%) ostatné vierovyznania majú minimálne zastúpenie.  
Vo väčšine krajiny je možné počuť 5-krát denne zvolávanie z mošít , nasmerované priaznivcom Allaha. Dá sa na to zvyknúť, avšak ten pocit, keď zrazu o piatej hodine rannej začne o pár domov ďalej niekto hlasne zvolávať na modlitbu a vy máte sto chutí želať dotyčnému, nech mu radšej zabehne alebo mu rovno vytrhnúť hlasivky z krku.

Hinduizmus dominujúci na Bali šíri svoju vieru prostredníctvom pravidelných ceremónií a denných rituálov. Ráno, naobed a večer je možné sledovať balinézske ženy v tradičných odevoch, s vonnými tyčinkami, ako odriekavajú hinduistické modlitby. Každý dom má svoju rodinnú svätiňu (tzv. Pura), kde ponúkajú obetné dary božstvám a svojim predkom. Veria v karmu a zastávajú princíp Tri Hita Karana, znamenajúci harmonický vzťah: človek a Boh, človek a človek, človek a príroda. Tieto obrady veľmi ovplyvňujú ich spôsob života.

Čas plynie rýchlo, hoci obyvatelia ostrova si zakaždým nájdu okamžik na pravidelnú modlitbu. Vtedy sa hodinky zastavia a na ničom inom nezáleží. Z tohto dôvodu u Balinézanov pojmy ako zhon, či stres viacmenej neexistujú. Sústreďujú sa na prítomný okamžik so snahou žiť plnohodnotný, duchovný a šťastný život.

Sme ľudské bytosti, každý z nás rovnocenne nesúci 23 párov jedinečných chromozómov. Ibaže, naše životy nie sú rovnocenné. Ovplyvnené sú miestom narodenia, pohlavím, farbou pleti, kultúrou i náboženstvom. 

Život v dvoch neuveriteľne rozdielnych krajinách ma naučil mnohým skúsenostiam. Osvojila som si potrebu nazrieť do mysle ľudí, vcítiť sa do ich kože. Rešpektovať odlišnosti, byť vďačná a vážiť si, čo mi bolo dopriate.

 Ktorákoľvek skúsenosť obohacuje, či už je pozitívna alebo negatívna. Záleží len od nás, aké množstvo informácií sa do nás vryje a čo si z nich vezmeme do budúcej existencie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?